Ahoj Panešík,
áno,
určite sme si my dvaja boli súdení.
Píšeš o tom všetkom čo bude
a aké to bude.
Viem, miláčik, ľúbiš ma,
áno áno viem to.
Aj ja k tebe cítim lásku,
ale mení sa tak,
ako to mala vo zvyku vždy
a viac sa z nej stáva mier,
než láska.
Plamennosť je preč,
presunula sa do tvojich cieľov.
Zúfalo ti chcem pomáhať,
aby si zase rozbehol firmu,
aby si mal z čoho žiť.
Budem s tebou
a budem pri tebe.
Viem, že si ľahko zápalný,
musím si dávať pozor na slovíčka.
Teraz si uvedomujem,
koľko krát som ťa musela raniť,
keď som ti vykrikovala,
tebe ako Luďovi,
že Paneša neľúbim
a nikdy nebudem.
Musel si trpieť a pritom
všetko bolo len na to,
aby si povedal to čo som tušila.
Ale ty si sa nechcel vzdať
a ja som ti teda písala
čo sa stane so zraneným baranom,
baranom, ktorému zrania city,
leží hore kopýtkami a žalostne bľačíííí
a bľačíííí.
Zaujímavé,
ja teda nebľačíííím,
len mi občas vypadne slzička,
ach keby si videl Labču,
kňučala, keď ma videla
a labku mi vykladala na koleno
a celá o mňa obtierala.
Keď som sa jej dotkla, že ju pohladím,
hneď mi bolo lepšie.
Pes je skutočný priateľ človeka,
áno áno skutočný priateľ.
Tak si myslím,
že tvoje vidiny do budúcnosti sú
strašne, ale strašne optimistické,
neviem, či naplním tvoje očakávania,
ale myslím, že skôr nie ako áno.
Mnohé už asi vôbec nedokážem.
Stratili sa moje schopnosti,
áno budem ťa tešiť, rozveseľovať,
budem k tebe milá a pozorná,
chcem ti pomáhať,
v záhradke zasadím kvety, trvalky,
ktoré budú každý rok kvitnúť
a tešiť ťa farbami a vôňami.
Budem robiť ekonomiku
a naučím sa šoférovať.
Môj oheň bude tebe k dispozícii.
Ale asi predsa budem zachovávať istý odstup,
istú bezpečnostnú hranicu,
aby som neublížila ani tebe, ani sebe.
Ostrov, 10. 12. 2007, 12.49,
Tvoja Luciša,
